Vykoľajený týmto nezvyčajným nálezom som sa pokúšal vodu prebrať z lenivosti prívetivým monológom s ohľadom na vyberanie tých najtaktnejších slovných spojení. Nič! Pokus o ovládnutie hmoty silou vôle taktiež zlyhal, tak som prešiel k uplatňovaniu zákonov fyziky: hmotnosť krát zrýchlenie rovná sa sila.
Len veľmi neochotne sa začali oddeľovať malé úlomky tej pekelnej hmoty, no všetka snaha bola beznádejná, ľad nie a nie povoliť. Predsa sa však tak ľahko nevzdám. Nie, ja tej arogantnej zmrznutej člapkanici ukážem! Nechal som svojho protivníka chvíľu vydýchnuť a pobral som sa pre zbraň ťažšieho kalibru. Aké muselo byť jeho zdesenie, keď som sa vrátil a v ruke držal sekeru. Alebo som si to myslel len ja? Tá protivná kreatúra sa totiž poľahky ubránila aj úderom mojej novej výzbroje. Zúfalo som klesol na zem a vzdal sa. Ten ľad nebolo možné premôcť.
Na znak kapitulácie som sa vybral hľadať novú nádobu, do ktorej môjmu štvornohému priateľovi nalejem presne tú istú vodu, s ktorou som teraz bojoval. Ani som sa neobťažoval premýšlať nad tým, ako vyriešim problém so zamŕzaním, keďže som vedel, že toto isté ma čaká aj nasledujúci deň. Zamrznutú misu som vzal so sebou do pivnice nech sa pozerá. Prehrabával som sa kadejakým haraburdím, keď sa vo dverách zjavil starý otec.
"Ahoj, dedo"
"Čo to stváraš?" žartovne sa spýtal.
S plnou vážnosťou som mu vysvetlil moju poľutovaniahodnú situáciu a on prepukol v hlasný smiech. Pozeral na mňa a rehotal sa ako blázon. Keď sa upokojil, s tvárou ešte stále roztiahnutou do širokého úsmevu, nalial do rýchlovarnej kanvice trocha vody, počkal kým zovrela a rozlial ju po ľade v mise.
Iskra zapálila, svetielko zažlo a začal som sa smiať na svojej hlúposti. O pár chviľ sa ľad celkom roztopil a nápoj sa mohol podávať.
