Betánia - zázračná krajina

Autor: Jakub Sládek | 29.11.2012 o 19:07 | (upravené 22.12.2012 o 17:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  115x

Na okraji Malaciek, neveľkého mesta na Záhorí, leží rozprávková krajina. Tu pred zrakmi všetkých a predsa skrytá rozpráva svoj vlastný príbeh. Neveríte? To nič. Dnes keď už rozprávky odišli do výslužby a šťastným koncom odzvonilo sa aj viera mení na pochybnosť. Aj ja som pochyboval, nebol som si istý, či bude mať naša expedícia do tejto naoko nie veľmi sympatickej destinácie význam.

Našu profesorku totiž napadlo, že by sme mohli poskytnúť pomoc ľuďom žijúcim v azylovom domove v Malackách. Azda však  možno niekomu zlepšiť život tým, že mu darujeme pár kilogramov potravín a deťom nejaký ten cukrík? Avšak je to vraj dobrá vec, tak som túto myšlienku podporil a pridal sa k svojim spolužiakom, hoci som vedel, že z toho nebudem mať žiadny osoh, a ani svet tým nezmením.

Takto sa teda začala naša púť do azylového domova Betánia. Ak teda možno nazvať púťou jazdu autobusom medzi zastávkami vzdialenými sotva kilometer. Po tejto vskutku vyčerpávajúcej ceste, kedy duša mladého človeka tak veľmi trpí predstavami o tom, koľko lepších spôsobov využitia voľného času by vedel vymyslieť sme sa ocitli pred bránami tej zasľúbenej krajiny, kde vraj láska víťazí nad chudobou a nádej nad zúfalstvom.

Rozprávka sa však rozplynula akonáhle sme prekročili prah dverí. Čakala nás bieda a beznádej, ľudia, v ktorých očiach pomaly dohasínal oheň nádeje. Stiesnené priestory, len najzákladnejšie potreby pre život a smutné pohľady. Nepozeralo sa na to príjemne, a ani vôňa, ak to tak možno nazvať, nepripomínala Tolkienov Kraj. Po červenom líci mojej spolužiačky sa skotúľala slza. O malú chvíľu som si všimol, že nie je  jediná.

Po tomto šoku sme začali s potrebnými prípravami na program, ktorý sme pre deti vymysleli. Tie sa pomaly začali osmeľovať, a ako všetky deti, začali byť zvedavé. Zaujímalo ich čo sa deje, prečo sme tu a chceli sa podieľať na prípravách. Už sme neboli cudzí návštevníci, ale noví  kamaráti.

Bolo pekné pozorovať deti ako kreslia na tričká a vyrábajú odtlačky svojich drobných rúk. Rozprávať sa s nimi a maľovať im tvár. Zaznela hudba a aj tí najmenší sa pustili do tanečných kreácií. Všetky tie deti tam pobehovali, výskali, radovali sa a vyzerali tak šťastné a ja som si uvedomil, že sa usmievam. A vtedy som to pochopil... Uveril som v lásku a nádej, pretože sú to práve a jedine deti, ktoré poznajú skutočný zmysel života. Akokoľvek naivné to mohlo byť, nemal som v tom momente žiadnu pochybnosť o tom, že to tak je.

Keď prišiel čas odchodu nikto nemal chuť sa lúčiť. Deti si vás získajú srdcom a na svete niet silnejšieho puta. S prísľubom, že sa ešte uvidíme sme napokon zanechali maličkých ich osudu, ktorý, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, je oveľa svetlejší ako ten náš.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štát sa háda s RegioJetom, kto má uvoľniť trasu do Košíc

Súkromný dopravca na linke medzi Bratislavou a Košicami končí koncom januára. Svoje rozhodnutie oznámil začiatkom roka.

TECH

Ukázali, ako vysoko by ste vyskočili na Marse či na Plute

Polmetrový výskok by ste na niektorých telesách premenili na prelet atmosférou.

KOMENTÁRE

Zrušíme kraje, keď sú aj tak nanič?

Nezáujem voličov pomohol zmobilizovať hlasy pre Kotlebu.


Už ste čítali?