Našu profesorku totiž napadlo, že by sme mohli poskytnúť pomoc ľuďom žijúcim v azylovom domove v Malackách. Azda však možno niekomu zlepšiť život tým, že mu darujeme pár kilogramov potravín a deťom nejaký ten cukrík? Avšak je to vraj dobrá vec, tak som túto myšlienku podporil a pridal sa k svojim spolužiakom, hoci som vedel, že z toho nebudem mať žiadny osoh, a ani svet tým nezmením.
Takto sa teda začala naša púť do azylového domova Betánia. Ak teda možno nazvať púťou jazdu autobusom medzi zastávkami vzdialenými sotva kilometer. Po tejto vskutku vyčerpávajúcej ceste, kedy duša mladého človeka tak veľmi trpí predstavami o tom, koľko lepších spôsobov využitia voľného času by vedel vymyslieť sme sa ocitli pred bránami tej zasľúbenej krajiny, kde vraj láska víťazí nad chudobou a nádej nad zúfalstvom.
Rozprávka sa však rozplynula akonáhle sme prekročili prah dverí. Čakala nás bieda a beznádej, ľudia, v ktorých očiach pomaly dohasínal oheň nádeje. Stiesnené priestory, len najzákladnejšie potreby pre život a smutné pohľady. Nepozeralo sa na to príjemne, a ani vôňa, ak to tak možno nazvať, nepripomínala Tolkienov Kraj. Po červenom líci mojej spolužiačky sa skotúľala slza. O malú chvíľu som si všimol, že nie je jediná.
Po tomto šoku sme začali s potrebnými prípravami na program, ktorý sme pre deti vymysleli. Tie sa pomaly začali osmeľovať, a ako všetky deti, začali byť zvedavé. Zaujímalo ich čo sa deje, prečo sme tu a chceli sa podieľať na prípravách. Už sme neboli cudzí návštevníci, ale noví kamaráti.
Bolo pekné pozorovať deti ako kreslia na tričká a vyrábajú odtlačky svojich drobných rúk. Rozprávať sa s nimi a maľovať im tvár. Zaznela hudba a aj tí najmenší sa pustili do tanečných kreácií. Všetky tie deti tam pobehovali, výskali, radovali sa a vyzerali tak šťastné a ja som si uvedomil, že sa usmievam. A vtedy som to pochopil... Uveril som v lásku a nádej, pretože sú to práve a jedine deti, ktoré poznajú skutočný zmysel života. Akokoľvek naivné to mohlo byť, nemal som v tom momente žiadnu pochybnosť o tom, že to tak je.
Keď prišiel čas odchodu nikto nemal chuť sa lúčiť. Deti si vás získajú srdcom a na svete niet silnejšieho puta. S prísľubom, že sa ešte uvidíme sme napokon zanechali maličkých ich osudu, ktorý, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, je oveľa svetlejší ako ten náš.